Starnúca herečka. Terapeutka. Mladá influencerka. Pegagóg. Osamelý muž.
Nikto z nich nenachádza pokoj.
Hľadajú skutočné spojenia, ale v skutočnosti nachádzajú len zrkadlenie samých seba v tých druhých a rozpúšťajú sa v digitálnych identitách a v nekonečnom množstve virtuálnych možností, pracujú až do vyčerpania, predovšetkým na sebe samých. Zažívajú zvláštny pocit vyhorenia, straty celistvosti a konkrétnosti, ich osobnosti nemajú okraje, ich telá a duše sú doráňané a jazvy nie celkom zacelené. Izolovaní, narcistickí, opotrebovaní. Každý z nich si v sebe nesie skryté rany, ktoré sa môžu kedykoľvek znova otvoriť.
„Texty Falka Richtera rozprávajú príbehy ľudí, ktorých život by sa dal prirovnať k stavu „nemŕtvych“ – sú to zjazvení mestskí bojovníci v móde prežitia, pripravení vykonať akýkoľvek čin, aby dokázali sami sebe, že sú ešte nažive.“
Nemecký dramatik a režisér napísal hru Never Forever v roku 2014 pre berlínske divadlo Schaubuehne. Postdramatické postupy, kde je na prvom mieste vždy téma inscenácie a nedramatická forma prehovorov postáv, sú v jeho textoch prítomné dlhodobo. Autor už dávno rezignoval na tradičné prerozprávanie lineárneho príbehu, budovanie postáv, či priamočiare vzťahy medzi dramatickými osobami. Prednosti Richterových textov však spočívajú nielen v progresívnosti formálneho spracovania, ale predovšetkým v jeho silnom občianskom postoji k etickým, spoločenským a politickým problémom sveta v dobe, v ktorej tvorí.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Inscenáciu finančne podporil aj Bratislavský samosprávny kraj, Nadácia mesta Bratislava a Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko Bratislava.
